Vzdy, ked sa zadivam na nocnu oblohu, plnu hviezd, citim zvlastny pocit. Akokeby som sa pozeral na svoj domov, zvdiateny ale domov. Citim, ze tam v dialke ma moja dusa domov.
VZDY sa mi spustia slzy, citim neskutocnu lasku a tuzbu. Citim sa odputany od miesta kam patrim, odkial som prisiel a kam sa chcem vratit. Je to akoby vas ktosi zobral s narucia vasej milovanej matky a vlozil do ruk cudzej osoby.
Co je TO? Co je to, k comu som priputany a tuzim po tom nesmierne. Je to asi najsilnejsia tuzba, ktoru som kedy mal a ktora pretrvava.
Preco tie slzy a preco citim tolko lasky, pocit bezpecia...a preco je to tak daleko???
Tieto vsetky pocity su vo mne a predsa mimo mna, tam v dialke.
Osobne si nemyslim, ze sme prisli z vesmiru-fyzicky, ale ako potom si mam vysvetlit tie pocity?
Stelesnuju nieco? Viac menej cely svoj zivot si tu pripadam ako na dovolenke, ze toto nie je moj domov, ale iba prechodna stanica. Miesto kam vas daju, aby ste sa nieco naucili a potom vas zoberu spat.
Tak to aspon citim. Ale kde to to spat? Ako dlho tu musim ostat? Ako viem, ze uz je cas? Je to na mne, kedy sa rozhodnem ist "domov"?
Mam tolko otazok a tak malo odpovedi....
Verim v boha, nie cirkev....Tieto otazky ma v sebe asi kazdy ale kde v sebe najst tie odpovede?
Mal som obdobie v zivote, ked sa mi odpovedi dostavalo a neboli z "druhej ruky". V mysli som si polozil otazku a este predtym ako som ju dopovedal som vedel odpoved....nie nebola z mojej hlavy.
Bolo to obdovie, kedy som pocuval svoje "VNUTRO". Proste, ked som mal pocit, nutkanie, ze mam nieco spravit...urobil som to. Vedel som, kedy mam cudziemu dievcatu na ulici povesdat, ze ma krasny usmev. Vedel som, kedy mam prebehnut cez dve cesty, elektrickovu trat a pomoct cloveku na druhej strane s vysypanym nakupom. Vedel som co mam povedat skupine chalanov, ktory sa rozhodli, ze si do mna kopnu.....s nechapavym vyrazom v tvari sa otocili a odisli.
Vedel som co je SPRAVNE a co NIE. Vedel som, kedy mam utekat na autobus aby som ho stihol a kedy ho zmeskat aby sa dozvedel nieco dolezite od ludi na zastavke.
Zivot mi vtedy prisiel tak krasny a jednoduchy. Citil som sa tak naplneny ako nikdy predtym a ani potom.
Pocuval som svoje "vnutro". Nic viac. Take jednoduche. :)
Sksute si predstavit, ze si polozite v hlave otazku....ste v zaparenom autobuse, drzite sa aby ste nespadli a v tom zapocujete rozhovor dvojice za vami. "BUM" prave o vasej polozenej otazke.
Alebo iny den vam nieco vrta v hlave....prechadzate sa a kedze je vonku krasne, lahnete si na makku, vonavu travu pred kostol. Zahladite sa na modru oblohu, uzivate si slnko a pohodu a v tom zacne omsa. Zapocuval som sa do kazne a neverim vlastnym usial. Knaz mi dava odpovede na moje otazky.
Ako je toto mozne? Niekedy sa mi dostali dopovede na moje otazky este pred tym ako som si ich povedal v mysli, inokey mi ich priniesli cudzi ludia.
Stacilo pocuvat svoje vnutro.
Vsetky tieto otazky boli ako obycajne typu "kedy to bude ta vystava obrazov?" az po otazky bitia "preco sme tu". Tie zlozite neboli urcite z mojej hlavy....nie, ze by som nebol inteligentny ale takto daleko mi moja inteligencia nesiaha:)
Kazdy to ma v sebe, mozno zakopane, zapadane prachom, pochovane pod tonami zeme ale ma. Staci to odhrabat, oprasit a zacat pocuvat. Moj zivot sa odvtedy dost zmenil, ale za poslednych par rokov som postupne prestal pocuvat a myslim, ze je na case si poriadne vycistit usi zacat odznova.
